Vitajte na našom webe

Chceme sa touto prezentáciou pokúsiť o záchranu hradu Vršatec. Propagovať ho na internete a zdokumentovať jeho históriu,  povesti, pridať fotografie staré i nové. Nech sa na tento kus našej histórie nezabudne.

POVESŤ O HRADE

Druhá povesť:      

Pán hradu Vršatec mal jednu jedinú dcéru Emíliu, na ktorú bol veľmi pyšný a ktorú mal veľmi rád. Mal aj jedného sluhu, Júliusa, na ktorého sa veľmi hneval, lebo zbadal, že sa až príliš priateľsky chová voči jeho dcére. Nemohol dovoliť, aby sa opovážil jeho sluha, ktorý síce tiež pochádzal zo šľachtickej rodiny, získal lásku jeho dcéry. Darmo ich napomínal, aby sluha ani dcéra ho nechceli poslúchnuť. Rozhodol sa v hneve, že neposlušného sluhu potrestá smrťou. Poslal ho s tajným odkazom k priorovi templárov do Piešťan. Július sa cítil byť veľmi šťastným, že ho jeho pán poveril takouto dôležitou úlohou. Vybral sa na cestu ešte pred svitaním, aby sa ešte v ten večer za tmy dostal do piešťanského kláštora. Tu odovzdal list priorovi, netušiac, že sa v ňom jedná o jeho osude. Prior prečíta list, uprie zrak na mladíka a zbadá prsteň na jeho ruke. Zasypal ho otázkami, ako sa volá, či žijú ešte jeho rodičia a odkiaľ má ten prsteň. On sa pokojne a odvážnym spôsobom predstavil, že sa volá Július, že je synom Gejzu Bieleka a Zuzany Lorántfy, že prsteň je pre neho drahocenným pokladom, ktorý dostal od matky, keď ležala na smrteľnej posteli a keď ho prosila, aby prsteň verne opatroval. Tu sa prior preberie z prekvapenia a pohnutým hlasom hovorí: Ten prsteň bol voľakedy mojim vlastným majetkom, ja som ho dal tvojej matke, keď som sa s ňou zasnúbil. Avšak jej rodičia prekazili naše manželstvo a ona sa vydala za druhého. Ja životom sklamaný uchýlil som sa do kláštora. Buď rád, že si sa dostal ku mne, lebo ja ťa vyslobodím z rúk tvojho neprajníka. List, ktorý si sem doniesol, obsahuje želanie tvojho pána, aby som ťa vydal súdu, ktorý by vyriekol ortieľ smrti nad tebou. Ja ti dám odporúčajúci list a pošlem ťa s ním ku generálovi nášho rádu do Chorvátska, aby si bol čím ďalej od kraja, kde si žil, aby si sa dostal na také miesto, kde ťa nikto nepozná.

Keď Július odišiel, prior poslal na Vršatec list, v ktorom oznámil zemepánovi, že jeho sluha nedošiel do Piešťan, lebo sa utopil vo Váhu.

Keď vršatský zemepán prečítal list, veľmi sa zaradoval, a vybral sa na hrad Tematín, aby tamojšieho pána získal pre svoju dcéru. Na mladú Emilku táto smutná zvesť natoľko zapôsobila, že ťažko ochorela a za krátky čas nemoci podľahla. Jej jedinou útechou v chorobe bola vychovávateľka Anna Gundová, ktorej sa úprimne vyžalovala, že mu aj po jeho smrti zostáva verná a oddaná. Pred smrťou si zavolala otca a so slzami v očiach hľadela na neho ako keby mu bola chcela povedať, že on je príčinou jej ťažkej choroby. Hneď sa premohla, pobozkala otcovi ruku a prosila ho, aby sa na ňu nehneval, však aj ona mu zo srdca odpúšťa. A s tým dokonala.

Otec týmito slovami hlboko dojatý usporiadal svojej dcére nádherný pohreb a zbavený všetkej útechy na tomto svete, zvolil si pustovnícky život a utiahol sa do jaskyne.

Zvesť o tejto tragickej udalosti sa rýchlo rozniesla nielen po celom okolí, ale zašla až do Chorvátska do templárskeho kláštora. Július pohnutý krásnymi spomienkami na minulé časy v rehoľnom rúchu sa vybral na cestu, aby ešte raz videl Vršatský hrad, kde tak šťastne strávil svoje mladé roky. Jeho cesta ho viedla priamo ku hrobu svojej vyvolenej. A keď hlbokým žiaľom zronený pohnutým hlasom vyriekne Emilkino meno, mŕtvy padá na mohylu.

Vršatský zemepán každý deň navštevoval hrob svojej dcéry a keď zazrel na ňom mŕtve telo Júliusa, vykopal jamu na mieste a pochoval ho do nej. A tak sa dostali k sebe dve milujúce srdcia po smrti, keď im to zaživa nebolo dopriané.